BLOG

10.11.2016 - Desať otázok, keď nevieme ako ďalej.
1 . Čo ma dokáže motivovať? Jednoducho čo Vás dokáže ráno postaviť u postele, aj keď to je obyčajná jednoduchá vec ako napríklad káva, dôležité je že je.
2. Čo viete robiť? Aby sme nadobudli sebaistotu mali by sme sa venovať niečo čo nám ide dobre, perfektne, kde môžeme využiť svoje schopnosti.
3. Aký je môj deň? Pozrite sa na svoj deň, čomu sa počas dňa venujete, čo vaša frustrácia nesúvisí stým, že nie je vyváženosť vo vašom živote. Beháme v kolečku pracovnému stresu viac ako dokážeme zvládnuť.
4. Čo viem obetovať? Za všetko sa platí, hlavne za splnené sny a želania. Niekedy sa vzdáme niečo čo nemá zmysel, ale lipneme na tom a príde zmena.
5. Ľudia okolo mňa? Každý človek okolo nás nám niečo prináša, niekto nás vyslovene ťahá dolu a niekto nás posúva. Treba si vybrať.
6. Čo mi prináša smútok/nešťastie? Naše slabé stránky ovplyvňujú naše sebavedomie.
7.Kde sa berie naša neistota? Pričasto sa pozeráme čo na to druhý, porovnávame sa s nimi. Každý sme jedinečný, každý sme diamant, každý vidíme veci inak. 
8.Čo viem robiť? Naše schopnosti treba rozvíjať, aby nám priniesli upokojenie. 
9.Vydržal by som sám so sebou? Naučiť sa mať rád taký aký som.
10. Aké sú moje najobľúbenejšie knihy? V knihách prežívame príbehy, emócie ktoré v reálne nezažívame a predsa nás významne ovplyvňujú.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

23.1.2016 -Základ ľudského nešťastia

Byť  niekým, kým nechcete byť,
​​Byť  s niekým, s kým nechcete b​yť,
​robiť niečo, ​č​o nechcete ​robiť,
to je základ ​ľudského nešťastia.

​Do kým si nepoviete:
“Já ch​cem b​yť sám sebou, a to za každú cenu. 

​Nech ma druhý odsudzujú a odm​ietajú​ a neváž​ia si m​a – mn​e to nevadí, pre​tože už ​jednoducho nemôžem ďalej predstierať, že ​som niekto iný…“
​S týmto rozhodnutí o vlastnej slobode, zbavením sa záťaže davu, sa zrodí vaše prirodzené bytie, vaša osobnosť. 

Potom prestanete nosiť masku.
Potom môžete byť sami sebou. ​
Nastane nádherný kľud , ktorý je mimo bežné chápanie. 

 

17.11.2015 - Piatok 13.11.2015 

Tieto myšlienky sa začali tvoriť piatok trinásteho, ktorý bol pre mňa na jednej strane veľmi nádherný a šťastný, a na druhej strane prinesol smutné, a nešťasné udalosti v Paríži, kde teroristi pozabíjali množstvo ľudí. Všetky tieto emócie sa ma hlboko dotkli, zasiahli moje vnútro a zanechali vo mne množstvo myšlienok.
Piatok trinásteho nepovažujem ako väčšina za deň, ktorý je už vo svojom začiatku odsúdený na to, aby bol čiernym dňom. Ľudia si vo svojom podvedomí vytvoria negatívnu emóciu a tá ich opantá po celý deň. Očakávajú, že sa stane niečo zlé. Vytváram si pozitívnu energiu a mám rada úsmev na tvári a smiech. Všetko je o harmónii teda aj o dobre a zle, lebo bez zla by sme nerozpoznali dobro.
Udalosti v Paríži nabrali na svojej vážnosti až v ďalších hodinách po piatku trinásteho. Každý sme určite zo správ vnímali čo sa stalo, ale intenzívne som začala všetko vnímať, až keď som sa dozvedela, že človek ktorého poznám bol tam na mieste, a videl to všetko, a bol toho súčasťou. Ak zistíte, že sa to týka niekoho koho poznáte, až vtedy si uvedomíte, čo sa vlastne vo svojej podstate stalo. Že tam zomierali ľudia, a že aj on mohol zomrieť a je jedno na akom mieste sveta sa to stalo.

Šťastie, láska a zároveň strach a smútok.

LÁSKA: Ak prežívate šťastie a lásku, ak ľúbite kohokoľvek, a aj keď tento vzťah nepotrvá navždy, ale dnes ste nevýslovne šťastný v jeho objatí, a keď môžete držať jeho ruku vo svojej. Všetky tieto pocity raz budú patriť minulosti. Je jedno ako to skonči či smrťou alebo rozchodom, stane sa to. Neplačte potom, plačte už teraz, ak si tú chvíľu neviete vážiť. Nemá zmysel na niečo čakať, váhať so slovami lásky, pokiaľ niekoho ľúbite povedzte mu to, ukážte mu to už dnes, hneď teraz. Nespoliehajte sa na to, že to vie, alebo že stačí potom. To potom už nemusí nastať, už nemusí byť žiadne „zajtra“. Teraz je tá chvíľa. Dnes je ten deň na vyjadrenie svojej lásky, svojich citov, tie nepoznajú „potom“.
POĎAKOVANIE: Zabúdame poďakovať svojím najbližším, lebo považujeme to, že sa o nás starajú, že tu sú za samozejmosť. Uvedomíme si to až keď sa o nás prestanú starať, keď odídu či zomrú, a vtedy nám začne byť ľúto, že im nemôžeme poďakovať. „Ďakujem.“ Tak obyčajné a tak dôležité. Snažím sa ďakovať za každú pozornosť, ktorú ľudia pre mňa urobia, občas sa divia prečo, ale ja viem, možno už nebudem mať príležitosť to urobiť. Ďakujem aj sebe, vždy keď sa ráno zobudím a začínam nový deň, myslím, že aj to je dôležité.
OSPRAVEDLNENIE: Je veľmi mocné. Prospieva hlavne tomu kto pochopil, že vina vo vnútri duše hnije, a že je to najlepší spôsob ako mať posledné slovo. Nikdy však nepoužívajte ospravedlnenie vtedy, keď ho naozaj necítite. Vtedy to nefunguje a znevažujete sami seba. Je veľmi tažké postaviť sa zoči voči tomu, komu sme ublížili a ospravedniť sa zo srdca, ale ak to dokážeme, urobili sme všetko, čo bolo v tej chvíly možné.
ODPÚŠŤAM TI: Vzťah, ktorý prejde odpustením je veľakrát silnejší než predtým. Ľudia si pripomenú, že robia chyby a rešpektujú sa navzájom. Toto nie je pravidlo. Chce to veľa vzájomného pochopenia a záleží na osobnostiach. Chápem, že ľudia majú svoje dobré a zlé vlastnosti a viem, že často nemôžu konať inak ako konajú. Každý, kto mi vstúpi do života, je jedno na ako dlho, ma má niečo naučiť. Nemusí mi priniesť len to dobré, a tým ma učí odpúšťať ľudské chyby v každom prípade. Bez odpustenia žiadna rana na duši nebude vyliečená úplne. Najdôležitejšie je však dokázať odpustiť sebe.
SAMOTA: Človek vydrží trápenie života, ale keď je sám je to to najťažšie. Pred tým sa nedá utiecť. Ak sa sami so sebou necítete v súlade a ste osamelý, môže priateľ či niekto blízky priniesť radosť do vašeho života. No nedokáže vyplniť prázdnotu, ktorú ste si vytvorili vo svojom srdci. My sami sme zodpovedný za svoje šťastie, a ak neuspejeme ak sme si nedovolili byť šťastný, možeme za to len mi sami a snaha kohokoľvek je úplne zbytočná. Dovoľme si byť šťastný a samota zmizne z našej duše, ostane len radosť a pokoj. Starajme sa o ten najdôležitejší vzťah, vzťah samého so sebou.
UROBIŤ NIEČO PEKNÉ: Viem sa neskutočne nadchnúť pre niečo, čo ma zaujme, venujem tomu čas, energiu a viem, že tým môžem len získať. Ľudia  sa boja skúšať, hlavne to čo nevedia. Boja sa neúspechu, omylov a chýb, ale tie sú súčasťou procesu, ktorý nám prináša neuveriteľné šťastie z nového, a všetko to tvaruje našu osobnosť. Ak sa nám to, pre čo sme sa nadchli podarí, prinesnie nám to pocit uspokojenia a šťastia. My si určujeme, čo budeme robiť, nie osud, ten nás nemusí odradzovať od vecí, ktoré by síce v podvedomí chceme skúsiť či vedieť, ale ... neurobíme, nevyskúšame lebo.... „Výhovorky.“ Tak by to povedal jeden človek ktorého mám rada. Vlasne pravda je to, že skúsenosťou nemôžeme prehrať. Nerozprávajme, čo by sme chceli. Urobme to.
DOKÁŽEM TO: Nie je nič, čo už niekto dokázal, aby sme to aj my nemohli dokázať. Problém nie je v tom, že je niečoho málo či veľa ani v tom, že sa vyhovárame na nie ideálnu skutočnosť. Keď sme nešťastní vo vzťahu, v ktorom sme a nerobíme nič preto, aby sme ho zmenili, tak jednoucho šťastnejší nebudeme. Ak sa nachádzame v situácii, ktorá nám nevyhovuje a sme presvedčení, že ju nedokážeme zmeniť, tak to tak bude. Stačí precitnúť a dať si šancu, a dokážame všetko. Nehľadajme výhovorky, prečo sa prekážka nedá prekonať. Nájdime dôvody, prečo by sme ju prekonať mali. Zmení sa náš pohľad a dokážeme to.  Pokiaľ budeme žiť, život nám bude prinášať výzvy a tie budú vždy ťažšie a ťažšie, a to preto, aby sme mohli stále rásť a rozvíjať sa. Život nám nepripraví žiadnu prekážku, ktorú by sme nedokázali zvládnuť.
ŽIVOT JE DOBRÝ PRÁVE TERAZ: Keď budeme každý deň čakať na koniec pracovnej doby, a každý týždeň na piatok, a celý rok na dovolenku, a celý život na šťastie. Nemusíme čakať na deň, keď zistíme, že všetko je už za nami. Dobrý život je práve tu a teraz. Nečakajme na nejaký lepší.
Žime tu a teraz, buďme šťastní s prítomného okamihu, ľúbme tu a teraz, cíťme a hovorme o tom vtedy, keď to prežívame. Odpúšťajme rovnako silno ako sa vieme hnevať, milujme a dávajme to najavo. Skúšajme všetko nové, čo nás zaujíma a buďme slobodní v myšlienkach. Žime život v každom okamihu naplno, ako to len dokážeme.

 

 

24.07.2015 - Láska z „obchoďáku“.

Pod týmto si všetci asi predstavíte dvoch mladých, zahľadených, zamilovaných do seba. Držiac sa za ruky, dávajúcich si bozky, ktorým oči svietia plné iskričiek.
Videla som tento obraz, tú nádhernú energiu plnú ​farieb  okolo dvoch ľudí dnes v nákupnom centre na eskalátoroch. Neboli však mladý, ale ich dotyky a pohľady bolo plné nehy a lásky.
Staršia dáma stála v tomto teple veľmi opatrne v hrubých ponožkách a šľapkách veľmi rozpačito na eskalátoroch. Už na prvý pohľad si dávala veľmi pozor ako stojí a rovnováha jej robila problém. Myslela som, že na zaujali práve tie teplé ponožky a veľmi dôkladne vyžehlené biele tričko a sukňa, ale nie pritiahla ma zvláštna atmosféra tejto dámy a jej partnera. Na žene bolo vidieť ako sa bojí na schody vstúpiť, muž jej veľmi nežne zobral ruku a pomohol jej. Keď už boli obaja na schodoch jej sa uľavilo, postavila sa s naširoko rozkročenými nohami aby udržala stabilitu, on ju stále držal za ruku a nežne ju pobozkal na čelo so slovami útechy, že to zvládla, na tvári mal úsmev. Potočil sa na schodoch aby stál vedľa nej a spolu čakali na to kým bude treba vystúpiť. Muž vystúpil ako prvý, opatrne zobral ženu za obe ruky a pomohol jej vystúpiť. Keď stáli objala na zemi na tvárach mali úsmev ona ho objala a on ju pobozkal. Bol tak silný moment plná nežnosti a lásky až sa na tú chvíľku pre mňa zastavil čas. Muž sa potom postavil vedľa ženy, podoprel ju a počkal kým prvý vykročí. Prekonali ďalšiu prekážku na ceste životom a  najdôležitejšie je, že sú spolu. 

 

24.05.2015 - Záhradkár je viac chemik?

Pozerala som dnes reláciu "Receptář". Záhradkár zasadí, hneď pri tom hnojí (chemickým hnojivom) okopáva ničí burinu chemickým postrekom, potom strieka škodcov a striekava proti chorobám..... hnojí a strieka. Hrôza aký rozdiel je medzi tým čo  produkujú konglomeráty do hypermarketov a tým koľko chémie používame v záhrade.  Asi nie moc veľká, akurát že záhradkár vie čo všetko si z množstva chemických prostriedkov použil. A ľudia pozerajú a žerú im tú chemickú ochranu. Neskutočné, toto už nepovažujem za záhradníčenie, veď takýto záhradkár má doma radu prípravkov a stále aby striehol ktorý postrek kedy použiť. Kontroluje či mu po záhrade nebehá hmyz, mravce a iné malé škodné tvory. Nedajbože by sa objavil krtko, hneď je vykopaná vojnová sekera a v dierach po dôkladnom vyplavení nastražená smrtiaca chemikália.

Sadenie sa tiež nezaobíde bez dôkladnej prípravy v záhradkárskom chemickom laboratóriu. Najprv použite pred sadením „štartér“, prisadení použite hnojivo, po sadením použite ochranu proti škodcom a plesniam a to ani neviete či škodcovia prídu a pleseň rastlinu napadne. Po pár týždňoch znovu ​pri​

hnojte špeciálnym hnojivom pre rast a úrodu, nezabudnite postriekať proti voškám či čomu a potom čakajte ochrannú dobu až môžete úrodu jesť. Žiadny voľný pohyb po záhrade a prezeranie si ako rastlinky rastú a vyvýjahú sa, stále len kontrola či netreba hnojiť a striekať. Nesmieme zabudnúť na burinu tá predca u takéhoto záhradníka nemá čo hľadať. Pôdu poriadne poorať, odburiniť samozrejme chemickým prípravkom a potom počať ochrannú dobu a môžeme sadiť. Záhrada sa stala viac sledovaná ako laboratórium ako nádherný proces rastu zo semienka a plod, ktorý si s radosťou odtrhneme a šťavnatý plný života vložíme do úsť ešte pri rastlinke aby sme si vychutnali celý ten zážitok. 

Takýmto spôsobom nedáme prírode šancu aby sa vysporiadala vrámci vlastného ekosystému a my je pomohli. Založili kompost aby cyklus živín pokračoval a vracali sa tak do pôdy. Urobili komunity rastlín aby boli navzájom prospešné a chránili sa pre škodcami. Používali múčovanie a nemali problém s burinou, nemuseli okopávať a chodili do záhrady relaxovať a dívať sa jej krásu a život v nej.

Kedy ste naposledy videli lienku? Záhradkár chemik nemá šancu a to je alarmujúce až desivé. 

 

01.04.2015 - Detské divadielko

Boli sme s moju dcérkou na bábkovom predstavení. Divadielko bolo pre deti od 3 do 6 rokov. Očakávala som niečo nežné, rozprávkové a trošku aj poučné. Moje očakávanie však nebolo naplnené. Videla som už druhé predstavenie tohto divadielka a myslím, že posledné. Prečo ?

Len sa mi tak oči otvárali a mala som pocit, že zle počujem. Výrazové prostriedky, ktoré boli použité ma presviedčali skôr o nevhodnosti pre detského diváka škôlkárskeho veku ako o prínose pre rozvoj detskej duše. Deti boli na predstavení nezvládnuteľné, pobehovali hore dolu, nevedeli udržať pozornosť dlhšie ako dve tri minúty a smiali sa na slovách, ktoré do detského sveta malého škôlkára nepatria.

Pokiaľ nechceme aby naše deti používali niektoré slovné spojenia, tak by ich nemali počuť od dospelých. Ako im potom chceme vysvetliť, že to či ono by sa hovoriť nemalo. Mávnutie rukou, že to aj tak počujú aj inde, je len naše hlúpe zatváranie očí. Ak nám dieťa raz povie "zabijem ťa", alebo „ ti šibe“ či niečo pikantnejšie  je to na zamyslenie nás všetkých.

Javí sa to ako zábavné, veď deti sa smejú. Áno deti sa zasmejú keď počujú neslušné slovo z úst dospelého. Ale je to ten pravý smiech, ktorý chceme počuť? Zamyslime sa.

Je veľká škoda ak divadelné umenie pre deti, sa im chce priblížiť práve takýmto spôsobom, len aby dokázalo zaujať detského diváka, ktorý ako vieme je veľmi náročný. Ak deti niečo nebaví nevenujú tomu pozornosť. Uchyľovanie sa zaujať slovami a výrazmi nevhodnými pre deti, ponižuje celé toto krásne umenie na neschopné deti naučiť úprimnosti, lásky a rozlišovaniu dobra a zla.

Moja dcéra sa počas celého predstavenia ani raz nezasmiala a keď som sa jej pri odchode spýtala, či sa jej divadielko páčilo, neodpovedala mi. Tak ako ja očakávala asi niečo iné.

Nám rodičomby sa mali otvoriť oči a uši, a zodpovednejšie vyberať pre svoje deti detské divadielka. Zamýšľať sa nad tým ako pred deťmi rozprávame a uvedomiť si ako veľmi deti vnímajú svet dospelých.

Viac si môžete povedať na pripravovanom májovom seminári "ŠŤASTÝ RODIČIA = ŠŤASTNÉ DIEŤA, alebo ako si užiť rodičovstvo naplno".

 

________________________________________________________________________________

28.10.2014 - Domýšľavosť

Tento článok som napísala 21.7.2011 na základe osobnej skúsenosti v mojej/našej škole, osoba o ktorej píšem sa so mnou už nikdy nestretla, ja verím, že to už nikdy nikomu neurobí a prajem jej len to dobré.

Do Vašeho života vstupujú ľudia, ktorým bez toho či ste sa o to zaslúžili, alebo nie, jednoducho ležíte v žalúdku. Majú z Vás nestráviteľné sústo okorenené výmyslami o veciach, ktoré ste nikdy nepovedali a neurobili. Poznám príslovie : „Keď ťa ohovárajú aspoň vieš, že žiješ.“ Za takúto popularitu sa nedá ani poďakovať ani sa z nej tešiť. Fantázia a domýšľavosť  urobí z normálnej reálnej neškodnej situácie hrôzostrašnú skutočnosť, plnú obvinení. Stanete sa terčom, či obeťou práve, tých ktorým nie ste „sympatický“ a pokúšajú sa Vás utopiť v mori povymýšľaných informácii. 

Prečo vlastne dochádza k tomu, že stretávate takých ľudí? Skúška či sme iný, či vieme rozlíšiť pravdu od výmyslov, či sa vieme otvorene s nadhľadom pozrieť na problém. Či sa z nás na oplátku nestanú ešte väčší pokrytci. Či na to, aby ste zistili kto okolo Vás uverí výmyslom a pridá sa na stranu domýšľavosti.

Nakoniec samotný tvorcovia komplotov dobehnú sami seba, chce to čas a nepoddať sa. Nedokážu sa postaviť pred Vás a do očí povedať svoje nepravdivé tvrdenia a obvinenia, aj keď oni sami seba úplne presvedčili, že je to všetko úplná pravda.  „ Vinný,vinná.“  Ťažko sa vyrieknuté berie späť. Klbko sa nedá rozmotať bez ďalšieho osočovania. Nechávam ho teda kotúľať, nech ho nikto nechytí.

S láskou pozerám na to ako sami seba pohltia do vlastných výmyslov, urazia sa, lebo im to ješitnosť často našepká, zahrajú pózu obete a opustia vlastné vykonštruované bojové pole.

Rob iba to čo z celého srdca cítiš. Ak máš potrebu odísť,​cho​ť, ale ak ti to našepkáva zloba s hlúposťou, tak je na čase zamyslieť sa, prečo som plná negatívnych pocitov.